Veríš, či nie?

S dedkom sme si boli vždy veľmi blízky. Chcem sa podeliť s tým, čo ma naučil o viere. Už to bol druhý rok čo ochorel na vážnu chorobu. Bol po prevoze v bratislavskej nemocnici keď som mu raz večer zavolal. Rozprávali sme sa a sľúbil som mu, že za ním prídem a donesiem mu rádio. Vtedy som ešte nevedel, že prídem už na začiatku nového týždňa. V dôvernom rozhovore som sa mu požaloval, že nerozumiem tomu prečo je opäť v nemocnici. Až dovtedy to vyzeralo, že je z najhoršieho vonku. Modlil som sa zaňho.

Povedal, že takto nemôžem rozmýšľať, že buď verím alebo nie. Ešte aj teraz sa mi odkrýva hĺbka týchto slov. Ten nový týždeň, ktorý som spomenul, som jedno ráno zavolal babke ako sa má a už podľa jej hlasu som vedel, že niečo nieje vporiadku. Narýchlo sme aj so strýkom odcestovali za naším „mladým dedkom“ - ako sme mu zvykli hovoriť. Keď sme večer prišli do nemocnice tak on nás už skoro nevnímal a na ďalšiu noc odišiel do večnosti. Pomohol mi vtedy aj kňaz, ktorý mi povedal, že sme predurčení pre život s Bohom a tiež jedna pani vetou že Boh vie čo robí. To mi od nej prišlo ako naozaj odvážne a silné svedectvo jej viery.

Opäť sa dnes pýtam seba - veríš či nie? A v čom teda vidím povzbudenie keď sa môj príbeh končí smrťou? Víťazstvo je v tom, že dedko zomrel v Ježišovom pokoji a s ním je predsa koniec iba nový začiatok.